Matúš Babčan: Kategoria bulvaris
V Nemecku stavajú
umelé koncentráky, aby si mláďatá vráskavca ozrutného zmenšili BMI, štúdio
Disney kúpilo práva na Star wars a keď balím holku, utečie do iného štátu
a zmení si národnosť. „Tento svet je šialený,“ povedal som si
a pustil sa do fikcie.
V nej mám dva krásne svety. V prvom
trávim čas vtedy, keď nejem. Sú v ňom obrovské mechanické ústa, ktoré
neustále prežúvajú a dávajú mi pocit jedenia, aj keď neprežúvam.
V tom druhom lietam v stíhačke. Som vojenský pilot elitnej ligy
a krídlami si pinkám s kamošmi golfovú loptičku, so snahou trafiť
Štrbské pleso ako jamku.
Žiaľ, občas sa stane, že sa mi mozog prehreje,
unaví alebo cestujem v aute, v ktorom nie je klimatizácia. Potom sa
mi stanú obe veci naraz a počúvam správy o umelých koncentrákoch,
o odkúpení práv, o holkách utekajúcich do iných štátov. Realita dusí.
Keby som mohol robiť niečo iné ako žiť stroskotane
spisovateľsky, bol by som Robinson Crusoe, ktorý by pravidelne troskotal. Desať
rokov by som žil v Oceánii na jednom neznámom ostrove, potom by som si
postavil plť a morské prúdy by ma vyvrhli na iný neobývaný ostrov. Tam by
som žil ďalších desať rokov, a to všetko preto, aby som mohol napísať
bestseller. Vidíte? Som beznádejným spisovateľom. Vraciam sa k tomu, aj
keď vraciam (morskú vodu napríklad).
Raz za čas sa ale stane, a to myslím úplne
autobiograficky, že zahorí nádej. Smrad spálených chlpov je naozaj neúnosný,
zato honosné predstavy optimistu pretrvávajú pár chvíľ. V nich vznikajú
momenty, ktoré zahŕňajú fragmenty, v ktorých sa cítim šťastný
a prekypujem pocitmi ako životné naplnenie a finančné zabezpečenie.
Naposledy som šoféroval, keď bola noc, ale mesto
svietilo – čudné. Z boku mi vbehli na cestu tínedžerky, takmer som ich
zabil. Prudko som strhol volant a zmenil smer, takže budú žiť po ďalší
prechod cez cestu. Mňa to však rozzúrilo, zašmykoval som na ceste, vyskočil
a vrieskal, aby to počuli aj lampy v päťmetrovej výške: „Ja vás
zabijem!“ Aké ironické, vzhľadom na okolnosti. Občas sa na tom smejem, keď som
unavený alebo mám prehriaty mozog.
Väčšinou sa nedeje nič. Idem domov, vstávam, spím,
jem, dačo porobím a aby si život nemyslel, že ho môžem dajako obabrať,
pošle mi na konci Zubatú. „Mám vyhrané,“ hovorí si ona, ja mám tiež vyhrané –
som hudobník, vyhrávam na klavíri a Zubatá ma ťahá zo stoličky, akože si
myslí, že sa jej ľahko vzdám.
Počas takýchto súbojov zvyknem piť veľa vody, lebo
sa potím, ona nie, ja potrebujem hydratovať, ona nie. Anjel smrti je
v skutočnosti zábavný, raz vystupuje ako Zubatá s protézou, inokedy
bez alebo so strojčekom. Aby ukázal, že aj on trpí.
Občas ho stretnem, keď šoférujem a niečo mi
vbehne do cesty. Vtedy svet ustrnie a dostane sa do fázy skorozabíjania, ako mi vysvetlila Zubatá
– samozrejme, že hovorí slovensky, sme predsa najmŕtvejší štát v Európe. Presne tak hovorí a ja si viem
dobre pamätať. Pri skorozabíjaní sa
dušičky ľudí trasú, spolu s tučnými bruškami a my im závidíme, lebo
sme vychrtlí, aj keď Anjel smrti začal jesť v poslednom čase veľa
sladkého. To sa prejaví.
Na chrbte má rýľ, lebo kosa sa mu zlomila pri
poslednej akcii v meste. Obeť s kódom podnikateľ sa zavrela do trezoru a on sa pokúšal dvere
vypáčiť. Chudák, má to ťažké, len málo ľudí mu rozumie. Vlastne len ja
a Robinson Crusoe.
Každých desať rokov, lebo vo vesmíre sa počíta čas
inak, si my traja spravíme párty. Tá býva nudná, ale robí sa preto, lebo potom
usporiadame áfterpárty – tá je bohovská. Tancujeme na nej s Ironmanom,
bojujeme s Kapitánom Amerika a potom sa pustíme do dlhého manuálu Ako sa robia plťky. Ani by ste neverili,
koľko ich je druhov: zachraňovacie, splavovacie, štýlovo vyzerajúce, na
prepravu mŕtvych v Hádovej ríši, na sánkovanie...
Tento rok som pribral, navyše poznám Zubatú. Ona
zaklope, sadnem si ku klávesom a hrám melancholické skladby. Potom, keď sa
so mnou naťahuje, zvykne sa rozcítiť a nechá ma tak. Dnes ale ťahá nejako
prudšie. A tie rany rýľom do hlavy – neviem, dokedy sa udržím. Jedno si
ale nevšíma: som priviazaný o svoje krídlo hrubou reťazou. Všetko sa dá
zohnať na amazone, len ona to netuší. S touto výhodou píšem ďalšie brakové
veci.
...
Autor je aktívnym členom Bratislavského literárneho klubu BRAK.
Komentáre
Zverejnenie komentára