2013: O čítačke s názvom WonderBRA(K)
OLI GLUSTIK: JEJ KÚPEĽŇA
RIA GEHRER: TIKAJÚCA OĽGA
ROMAN BEŇO: HANA
MARTIN HATALA: MODEROVANIE?
LENKA ROSKOŠ: ODŤAŽKNUTIE
MATEJ MAKOVICKÝ: SIGNÁLY, PRAVDEPODOBNOSŤ, VÄDNUTIE, S NEURÓNMI NA SPRÁVNYCH MIESTACH
MARTIN CHUDÍK: ŠACH-MAT, OUROBOROS, ŽENA, JEDNOSMERKA, ODCUDZENIA, ODPUSTIŤ ČASU
RIA GEHRER:
Tikajúca Oľga
Oľga sa v osemnástich rokoch rozhodla odsťahovať. Rodičia ju spočiatku prehovárali, nech zostane, ale keď nepočúvla, tak ju radšej vydedili. Odvtedy býva s jedným mužom, ku ktorému oficiálne patrí. Oľga nemá rada slovo frajer, a tak ho volá muž. Aj keď si je istá, že by si ho za manžela nikdy nevzala. Oľgin muž sa volá Ivan. Ivan má Oľgu naozaj rád, ale tiež by si ju za ženu nikdy nevzal. Myslí si, že si raz nájde krajšiu ženu, aj keď to nie je pravda, lebo Oľga sa pred piatimi rokmi stala vicemiss Spiša. Ivan nenávidí Oľgine červené topánky, ktoré si už tri roky ani na jeden deň nevyzula.
Nakoľko je Oľga veľmi pekná, má aj iného muža. Chodí za ním po práci. Každý si myslí, že Oľga má osemhodinový pracovný čas, ona však robí iba na polovičný úväzok. Po ceste k nemu vždy premýšľa nad zmyslom svojho života. V puberte si také otázky nikdy nekládla a teraz pociťuje neznesiteľný deficit. Oľga má dvadsaťpäť a stále na nič neprichádza.
Svoje červené topánky si Oľga kúpila presne v ten istý deň, ktorý stretla svojho druhého muža. Večer si ich uložila vedľa postele a do ľavej topánky strčila pravú ruku, čo jej prevísala z postele. Ani nevie, ako sa to stalo, ale keď sa ráno zobudila, mala ich pohodlne zaviazané na nohách. Vypla stolovú lampičku, ktorú večer nechala svietiť, aby na ne videla, a utekala do školy. Od tej chvíle ich Oľga nevyzula. Spáva kvôli nim posediačky, ale nech – babka jej vždy vravela, že živým sa aj tak nepatrí spávať vystretým. Niekedy má pocit, že miesto šnúrok ich má k nohám priviazané vlastnými žilami, ktoré po dlhej chôdzi pravidelne pulzujú a pália. Oľga robí v rádiu. Má taký hrubý hlas, že ju tam niekedy volajú Oleg. Zozačiatku mala problém s mikrofónmi, lebo si vo vysielaní vždy netrpezlivo podupkávala malým červeným opätkom. Bolo to, akoby sa v tom momente ozvalo jej svedomie. Klop! Klop! Pssst! Stačilo. Ideme.
Oľgin nový muž sa volá Emil, ale Oľga ho tak nikdy nevolá. Dosť sa narozpráva v práci. Oľga pred Emilom vlastne nehovorí vôbec nič. Emil je pouličný umelec. Maľuje. Ľudí posadí na stoličku a prekreslí ich na papier. Emil nie je veľmi talentovaný, a tak sa pri ňom zväčša zastavujú iba ženy, ktorým sa páči tigrí zub na jeho krku. Emil sa s Oľgou na ulici stretli iba raz. Prvýkrát. Oboch vtedy stislo pri srdci, ako to býva pri všetkých osudových stretnutiach.
Po práci Oľga zakaždým príde k nemu. Predtým, ako vojde, nikdy nezvoní, iba otvorí dvere, vstúpi a začne si červené topánky drhnúť o drsnú zelenú rohožku. Potom sa vyzlečie a on ju namaľuje. Ale nie na papier ako každého, ale na kožu. Ako keď sa maľujú chodníky.
Emil má rohožku vo vnútri, lebo chce ísť proti prúdu. Emil nemá inú ženu – iba Oľgu. A ani tá vlastne nie je jeho. Ak by Emil nemal tú zelenú rohožku, tak by mal vlastne veľmi smutný život. Keď si ju vzal dovnútra, zahrialo ho pri srdci a prvú noc sa mu prestali snívať nočné mory. Odkedy pozná Oľgu, sníva sa mu už iba o červených svadobných šatách. Ale o tom nesmie nikomu povedať. Emil ešte sníva aj o Oľginom ÁNO. Je presvedčený, že Oľga má ten najkrajší hlas na svete.
Ivan momentálne pracuje v Slovnafte. A to vôbec nie je romantické. Žiadny knižný hrdina nikdy nepracoval a ani nebude pracovať v Slovnafte. Oľge na Ivanovi prekáža hlavne to, že Ivan vlastne nikdy nebol džentlmenom. Najradšej jedáva kyslú fazuľu s údeným kolenom, ku ktorému zje pohárik chrenu. Oľge sa s ním potom vôbec nechce bozkávať, ale aspoň sa teší, že si môže na maslový chlieb poukladať kolieska cibule. Kyslú fazuľu sa Oľga naučila variť deň predtým, ako odišla z domu. Okrem nej nevie uvariť nič iné.
Niekedy pred spaním Oľga premýšľa aj nad tým, že vôbec nie je dobrou kuchárkou. Nie je dokonca ani dobrá milenka. Povedal jej to Ivan. A to o tej kuchárke aj jej otec. A vlastne nikdy nebola ani dobrým modelom, pretože Emil ju vždy pred odchodom umyl. Oľga niekedy premýšľala celú noc. S východom slnka si v kuchyni ošúpala jablko a po ceste do práce znova uvažovala nad zmyslom svojho života.
Oľga mala veľmi bohatý vnútorný život. Za tých dvadsaťpäť rokov sa jej snáď podarilo premýšľať úplne o všetkom. Snívať takisto. A vymyslela si i veľa nových vecí, nad ktorými si pritom lámať hlavu vôbec nemusela.
K Emilovi sa Oľga vždy tešila. Emil jej z času na čas kupoval aj drobné darčeky, ako napríklad voňavé sviečky, kvety alebo jedlo, ktoré mu pripomínalo nejakú slovenskú celebritu. Emil nebol natoľko rozhľadený, aby dovidel na zahraničné celebrity. Dokonca si myslel, že na celom svete je jediným pouličným umelcom. Napísal o sebe aj knihu, ale ešte ju nikomu neukázal, pretože ju chce vydať až po smrti, ako mnoho iných umelcov. Emil začal kvôli Oľge aj behávať, aby sa jej viac páčil, ale ona si to ešte nevšimla.
V stredu Oľga Emilovi doniesla slivkový koláč. Emil cíti a vie, že ho piekla s láskou.
Emilova hranatá tvár s malou bradou sa veľmi podobá na Oľginu tvár. Majú podobné nosy aj rovnako krátke mihalnice. Emil nevie, že Oľga je vicemiss Spiša. Ale určite by ju tipoval minimálne na víťazku. A aj Oľga si myslela, že to vyhrá, ale výsledky vraj ktosi úmyselne zmanipuloval. Emil má na Oľge veľmi rád jej hladké prsia. Oľgu zasa vzrušujú Emilove chlpaté ruky.
Keď Oľga v piatok cestou do práce opäť premýšľala nad zmyslom svojho života, započúvala sa do klopania svojich červených opätkov, ktoré tikali v pravidelnom rytme ako náramkové hodinky. Zdalo sa jej, akoby netikali dopredu, ale dozadu. Akoby nepritikávali, ale odtikávali. Zovrelo jej srdce. Rozhodla sa, že dnes do práce nepôjde. Vošla do kníhkupectva na Prezidentskej ulici a kúpila si tri knihy receptov. Na rohu zbadala pouličného hudobníka, ktorý ju tak rozrušil, že takmer netrafila späť domov.
Oľga sa v piatok ráno rozhodla usadiť a založiť si rodinu. Začala nosiť papuče a spávať s Ivanom v posteli. Susedov pes jej rozhrýzol jednu červenú topánku, a tak ich Ivan vo februári spálil v kotle. Oľga si kúpila iné topánky, tentoraz zelené, ktoré ale Ivan nenávidel rovnako. Boli k nim však zdarma malé pohodlné topánky s dĺžkou podrážky 12 centimetrov, z ktorých sa Oľga tak tešila, že si už na Emila nikdy nespomenula. Mala totiž pocit, že všetko je zrazu presne tak, ako má byť.
LENKA ROSKOŠ:
Odťažknutie
(úryvok)
PROLÓG
Cez skoré jesene nebýva vonku sychravo. Avšak piateho októbra bolo. Ranné škriekanie havranov, sediacich na oťažknutých konároch stromov, nepôsobilo prirodzene. Stromy ešte mali listy a stále zelenkasté. Nie veľmi chladný vietor rozfúkal mladému dievčaťu, ktoré prechádzalo cez cestu, dlhé vlasy a keď zašlo za roh paneláku, rozfúkol jej ich na pôvodné miesto. Okrem škriekania a sychravého babieho leta bolo všetko prirodzené.
(Expozícia, husľový kľúč. Celé noty, žiadne poltóny.)
Anna iba teraz začala byť mladá a mladou bude aj o pár rokov. K modrým očiam nosí modré linky a ľudia jej zvyknú hovoriť, že tak je krásna. V spoločnosti je zväčša sympaticky nepodstatná, každý v miestnosti sa jej rád prihovorí a na druhý deň porozpráva to isté s rovnakou chuťou. Anna je žena s dlhými nohami a dobrým zadkom, priemernými prsiami, cez ktoré si necháva padať šálu, najdlhšími vlasmi z okolia, na svetle plavými a v tieni nenápadne ryšavými. Dennú osnovu od pondelka do piatku si zapisuje do piatich čiar na obal notového zošita.
Ak sa rozhodne, že niekoho bude milovať, bude ho milovať celý život. Nežne, pokojne, starostlivo, vášnivo, surovo aj živočíšne. Býva s Mišom a aj s ním bude bývať. V obchodoch premýšľa, čo by sa im hodilo do domácnosti, čo by si spolu užili a čo by bolo tak akurát pre nich. Keď sú sami, často Mišovi aliteruje, aby mu aj znela čo najkrajšie.
Pondelok je pre nich najdôležitejší. Chcú, aby sa ani jeden v ňom po víkende nestratil. Preto si po práci spolu sadnú za stôl v kuchyni a rozložia obľúbené modré hrnčeky s nepresnými vyblednutými krúžkami. Anna uvarí zelený čaj do čajníka a pri všedných debatách sedia aspoň do záverečnej susedovho mäsiarstva, na ktoré vidia z okna. Vtedy sa postupne zhasínajú okná bytoviek a v tých ostatných len zriedka bliká televízor. Mišo a Anna televízor nemajú. Boja sa, že potom by nepočúvali jeden druhého, čím sa premenia na priveľmi všedných. Anna najradšej pozerá Miša a Mišo najradšej pozerá jej zadok, lebo je dobrý.
Spoznali sa už pred rokmi. Obaja boli mladší a bolo to na nich vidieť. Odvtedy Anne narástli prsia aj zadok. Mišovi brada a brucho. No obom akurát. Stretli sa v inom meste, kde obaja prišli riešiť čosi zo školy. Začali sa rozprávať a zistili, že sa na seba radi pozerajú. Už vtedy mala Anna fajn zadok.
Dievča s dlhými vlasmi práve zabočilo za roh budovy, ktorá nie je ďaleko od jej bytu. Takto skoro ráno je málokto vonku, najmä na sídlisku. To sa plní až tesne pred obedom a popoludní, vtedy vychádzajú na ihriská rodičia s deťmi a psíčkari. V soboty sa pred desiatou prechádzať je príjemné. Dievča kráča znenáhla a výnimočne sa usmeje na drozdy pod ihličnanmi alebo na vtipných posledných ľudí z piatku.
(Stop dlhej expozícii. Kolízia. Nový riadok, nový husľový kľúč.)
Anna nebude nikdy úplne pokojná, hoci sa cíti ideálne. Ako nemladne, zisťuje, že podaktoré veci krajšie nebudú a ostanú škaredé. Opakuje sa a vyčítava si chyby iných. Najviac si vyčíta, že nie je nemá. Potom by len bola. Bez pocitov, vnútorného sveta, vnútorného antikvariátu. Keď sa nemôže zdôveriť, nerozpráva s nikým. Ak áno, tak veľmi decentne, o decentných témach a decentným tónom. Vyčíta si aj to, že sa napokon zdôverí, pretože jej na blízkych záleží. A iným, ako blízkym sa zo zásady nezdôveruje.
Medzi vtipných ľudí z piatku sa často zamiešajú nevtipní ľudia zo skorej soboty.
(Kríza. Iba poltóny.)
Anna by bola šťastná žena. Keby sa naučila mať rada niekoho iného ako všetkých. Baví ju staviať snehuliaky, hrať na klavíri, voňať sušenú levanduľu, počuť príjemné hlasy ľudí, počúvať tóny s pocitmi a ochutnávať nové jedlá. Nebaví ju dievča s dlhými vlasmi.
Dievča. Muž. Chlap znie príkro. Dievča a chlap. Ranná sobota, obyčajný deň. Škriekanie, možno havranov. Každý okoloidúci, vtipný z priatku, sa usmieva. Komické.
Netreba sa báť mŕtvych
Byty rozprávajú. Staré hlasno, mladé sa to ešte snažia skrývať.
Zaspávam pri zažatom svetle, s otvorenými dverami do izby a s nastaveným budíkom na jednu hodinu. Líham si. Chladnička sa rozpráva sama so sebou, niekedy kňučí, inokedy počujem, ako sa v nej prelievajú tekutiny. Keď sa už prevraciam na bok, praskne čosi v lampe. Vtedy na chvíľu vstanem, podídem k nej bližšie a snažím sa zacítiť vôňu spáleniny. Znova si ľahnem, prevalím sa na bok a zaspím. O jednej sa rozhliadnem, či nehorí, alebo netečie chladnička. Napokon rozospato zatvorím dvere do izby a budík prenastavím na ráno.
Presťahovala som sa pred celým rokom a vtedy som zistila, že byty rozprávajú. Uvedomila som si, že nebývam sama a to nesie zodpovednosti. Snažím sa nekričať, keď sú veci pokazené, aby v noci nekričali ony na mňa. Bojím sa ich. V tme sú ako duchovia. Len viditeľní a hmotní. Mama hovorila, že netreba sa báť mŕtvych, ale živých. Ja sa snažím súhlasiť. Aj tak nemám rada duchov v mojej hlave.
Prší. Vtedy autobusy v Bratislave meškajú z princípu. Prší a kvapky studeného dažďa už objavili moje deravé podošvy.
Čakám na deväťdesiatšestku, ktorá mešká vždy a teraz chodí raz za hodinu, hoci ma harmonogram klame každých desať minút. Nazrela som spoza preplnenej striešky zastávky. Blížil sa starší autobus s vŕzgajúcou harmonikou už od zákruty a mňa vytlačila skupinka z búdky na dážď, aby videli číslo. Nastúpila som a posadila sa na jedno z posledných voľných miest. Pohli sme sa. Cúvam. A všetci pozerajú na mňa. Alebo na drobný monitor blikajúci nasledujúce zastávky na kabíne vodiča za mojím chrbtom. Autobus sa vypráznil na predposlednej zastávke a ja som sa pomaličky presúvala k dverám. Z posledného schodíka som nenápadne zoskočila, aby som nevkročila do najväčšej mláky, ale namiesto toho sa ozvala tá najväčšia mláka v mojich topánkach. Dočvachtala som k bráne, ako som čvachtala niekoľko rokov predtým.
Odomkla som s prílišnou automatickosťou a položila zväzok kľúčov a príveskov na drevený botník pri dverách.
„Ahojte!“ zakričala som od prahu, zatiaľ, čo som si vyzúvala tenisky bez rozväzovania šnúrok.
Rýchlym krokom som prešla do obývačky a objala rodičov. Odbehla som do kuchyne, napila sa vody a naplnila si ďalší plastový pohárik, s ktorým som si sadla za stôl.
„Ako sa ti darí?“ opýtal sa otec zahĺbený do novín.
„Dá sa, dnes príde Tomáš, tak sa nezdržím dlho. Chcete niečo priniesť? Kúpiť?“
„Nie. Ešte stále sa ti zle zaspáva v novom?“
„Ako kedy. Aspoň v noci počúvam iné ako seba.“ pousmiala som sa.
„Keby si bola staršia, neriešila by si takéto veci.“ podotkol otec a nepozrel na mamu, ktorá nepozerala na neho. Obaja si čítali časopisy z kôpky na zemi.
„Keby som bola staršia. Starobou nezmúdriem, iba ma všetci začnete brať vážnejšie.“
Napokon som si i ja zobrala vrchný časopis z kôpky a rýchlo ho prelistovala, vadí mi zápach zo stránok časopisov. Odložila som ho naspäť a uvedomila si, že zatínam prsty na chodidlách a hrám sa s dlaňami. Tak robím vždy, keď som nesvoja. Čo dokáže zmeniť jeden rok. Potichu som odišla do kuchyne, nabrala si vodu do ešte jedného plastového pohárika, ktorý som hneď vypila a vložila do toho staršieho na stole, ako každý deň, keď som bývala u rodičov. No tentokrát sa mi nikto nesmial. Prestal to byť výmysel, je to môj zvyk. Starobou nezmúdriem, iba ma začnú brať vážnejšie.
„Mala by som ísť. Ešte musím na nákup.“ prerušila som jedenásť minút ticha.
"Kedy prídeš najbližšie?“ spýtala sa mama a pozrela na mňa.
„Najskôr, ako budem môcť,“ usmiala som sa a objala ju na rozlúčku. Nazrela som ešte do mojej starej izby pri dverách a pozdravila duchov, čo sa odmietli sťahovať. Keby som menila byt každý rok, možno sa ich takto zbavím úplne.
„Ahojte.“ povedala som od prahu mame a zakričala tatkovi do obývačky. Zatvorila som za sebou a mama zamkla.
Cestou na zastávku ma chladil náhrdelník, ktorý mi zašiel pod tričko. Už tichšie som čvachtala po žltooranžovom chodníku a zhlboka dýchala umytý vzduch po daždi. Fúka jesenný vietor a takto v polovici októbra mi začína byť pri ňom chladno. Zrýchlila som na zastávku a počkala na deväťdesiatšestku domov, nechala sa miasť harmonogramom ďalších pár desať minút a pískajúcou meluzínou, hlasnejšou ako rozhovor duchov v mojej hlave. S fľašou bieleho z potravín pod mojou bytovkou som čakala doma Tomáša. Mal prísť každú chvíľu. Zotmievalo sa pozvoľna, lebo som sedela na balkóne a sledovala chodník. Inokedy sa zotmie za jednu cestu v autobuse alebo za jednu kávu v kuchynke. Zazvonil a ja som bežala k dverám. Pozdravili sme sa, pobozkali a posadili sa na posteľ, kde je najpohodlnejšie. Otvorila som fľašu vína, položenú na nočnom stolíku, a naliala Tomášovi, mne prešla chuť. Schovala som si nohy pod perinu, oprela sa o stenu a Tomáš sa posadil vedľa mňa. Prešla som si rukou po bruchu.
„Bolí ťa brucho?“ zapil otázku vínom.
„Nie.“ začudovala som sa. „Robím to podvedome.“
„Zvláštne.“ pousmial sa a dotkol sa mi dlane.
Znova prasklo voľačo v lampe nad nami.
„Počul si to?“
„Čo?“
„Pukla lampa.“
„Ale, prosím ťa. Ešte si to nepočula?“
„Samozrejme, že áno. Každý večer. A desí ma to viac a viac.“
„Praskajúca lampa?“
„Nie. Stále tu niečo hučí. Lampa, chladnička, umývadlo, telka.“
„Tak si to nevšímaj, drahá. Veď sa nič nedeje.“
„Keby som si to nevšímala, riešim hlavne seba. To teraz rozhodne nechcem.“
„Netáraj, prosím.“
„Dolejem ti víno?“
Načiahla som sa pre poloprázdnu fľašu a naliala Tomášovi ďalší pohárik. Mamka hovorievala, že netreba sa báť mŕtvych, ale živých. A ja sa bojím oboch. Veď duchovia v mojej hlave nečakajú na polnoc. Dokým tam budú, budem radšej počúvať nudné rozhovory bytov.
„Pôjdem si ľahnúť. Nie je mi najlepšie,“ zosunula som sa nižšie na posteľ a prikryla sa celá, po ramená.
„Samozrejme,“ odložil dopitý pohár vína a zosunul sa ku mne.
„Mám rada dni, keď tu prespávaš.“
„Aj ja. Veľmi. Dúfam, že to teraz pôjde častejšie.“
„Musí.“
„Milujem ťa.“
„Aj ja teba.“
Ešte raz som si prešla dlaňou po bruchu a zatvorila oči. Driemajúc som vnímala, ako ma Tomáš objíma a oslovuje krajšie ako inokedy. Jeden rok dokáže veľa zmeniť. Zobudila som sa dávno po jednej, v byte nehorelo, ani netiekla chladička a Tomáš ma zľahka hladkal po bruchu.
MATEJ MAKOVICKÝ
Pravdepodobnosť
v deviatich prípadoch z desať
by sme neboli tu
ale zakliati v ozubenom kolese
v pružínách a prienikoch
zapadali by sme do seba prachom
v deviatich prípadoch z desať
by som ti asi klamal
dávajúc si pozor na všetky predložky
spojky a častice
padajúce zo mňa ako hrdzavé skrutky
v deviatich prípadoch z desať
som nezhrdzavel od hanby
a aj v našej spálni som nechal
červenohnedé škvrny
z dorezaných rúk
posledné sa opreli
o prelomené zábradlia
v deviatich prípadoch z desať
by som sa cítil dosť pravdepodobný
v tom jednom prípade
som nemožný
som pravde iba podobný
som pravdeprílišodlišný
Vädnutie
narodila sa
v presýpacích hodinách
so širšími bokmi
pozná v nich každé zrnko
niektoré po mene
platí pieskom
aby si mohla dovoliť
o pol dňa dlhšie vlasy
o pol dňa dlhšie nechty
o pol dňa vrásčitejšiu tvár
popol na matkin hrob
kým nevyprší
ostáva v hodinách
ako slnečnica
čo sa horúčkovito otáča
za mesačným svitom
Signály
Sledujem ťa. V spätnom zrkadle.
Ja v ňom nie som,
ty kreslíš očami. Bodky a čiarky.
Ti-ti-ti-tá-tá-tá.
Že-ty... TY-si-TÁ.
Tá-is-tá.
Ale si iná. Prikrátka, pridlhá.
Sledujem ťa. Stojíme.
Spálila si mi päť nocí.
Na hodinkách popol šiestej.
Nežiariš, neblikáš.
Šetríš si zápalku na siedmu.
Nalomená, ešte budeš horieť.
Sledujem ťa. Odbočím.
Z čerstvého zvyku sa otvorí
krvavé rezné ráno.
S neurónmi na správnych miestach
(...pre tie, ktoré si to vôbec nezaslúžia)
dnes ráno je všetko ružové
ako ibalgin, čo hodinu a pol nezaberá
dnes je v byte
akosi príjemne
akosi prijemne
prázdno
v kúpeľni som zo seba zmyl
ľaliu seba ženu pot
vyprchané šampanské
nutný popol
krstné meno
dobrú milenku zhltne úsvit
dobrá milenka sa opito
rozplynie tesne predtým
než si na záver
umyjem ruky
(POZN: Túto nutne netreba, som otvorený vyjednávaniu :) )
MARTIN CHUDÍK
ŠACH-MAT
Občas zo mňa robíš koňa,
vtedy skáčem na tvoj povel,
doháňa ma k tomu vôňa
a náš súzvuk s tvarom do "L".
Dávno nemám status kráľa,
radšej sa hrám na pešiaka,
ktorý nikdy nezaháľa
zbierať, čo ho najviac láka.
Pravidlá sa ťažko menia,
nebudem sa hádať pre ne,
v každom stave poblúznenia
posledný ťah patrí žene.
OUROBOROS
pokušenie opakuje
svoje tvrdohlavé klišé
v pravidelných príbojoch
začiatok je starým koncom
lebo život je kruh
ktorý sa skloňuje
podľa vzoru žena
ŽENA
medzi prílivom a odlivom
nahmatala horizont
unavená ako more po búrke
cítila že je to len na chvíľu
piesok bol stále vláčnejší
a nohy o poznanie ťažšie
s posledným dotykom
sa v jej stopách
zrodila žena
JEDNOSMERKA
kráčam tvrdo bez tieňa
akoby ma vdýchol šepot
vlastných krokov
chodník sa trhá na jazvy
a niekde medzi nimi
rátam všetky rána
v ktorých som ťa
nenašiel
ODCUDZENIA
Pripravený padnúť na kolená,
zbieraš ťažký popol z odcudzení,
z prstov sa ti stráca ďalšia žena,
prestúpená časom, ktorý mení.
Z odvrátenej strany rátaš svetlá,
v tieni, ktorým tvoje oči pretla.
Za oblokom vŕzga nebo v spánku
nepokojne hlasnú uspávanku.
ROMAN BEŇO:
HANA
zvonka popolavosivá
prišla si po svoj domov
s náručím plným umlčaných očí
v stollwerckových škatuliach
ich uložila na policu
vedľa svojich
z modrých čísiel
dávno meravých
ryby na tapetách
vsali prvý dym
zo siedmich knôtov
mačacie kadere
sa opäť zakorenili spolu s pamäťou
dlane deravé a biele ako maces
opäť naplnila prácou
len do pece už neprikladá
Hana
zvnútra vráskavá
PAMäŤ
dom bez vinice
unavene mlčí
matkine vlasy vybledli
ako fotografia
za sklom kredenca
dnes prvýkrát zabudla synovo meno
dnes sa prvýkrát zabudla zobudiť
NA KĽÚČ
v podvečer mám hrsti
plné mlčania
nevládzem ťa odomknúť
ubolené svetlo práve pretieklo
kľúčovou dierkou
moje slepnúce dlane
ti previnilo blúdia
v predznačených húštinách
odsúdila si ich na dotyk
dnes ponad tvoj horizont nenazrú
slnko je zamknuté
na jeden západ
O KNIHÁCH A ĽUĎOCH
bolo napísané:
ak milovať
tak slepo
som slepý ako zajtrajšok
načúvam hlbšími ušami
spod tvojej zvädnutej knihy
skučí samota
zavraciam nedocítenú slinu
vetrám v sebe
vykradnuté rany
nechávam dokorán otvorené
(pokúšam sa ich čítať)
vytrúsilo sa z nich
iba za mak priškrtených slov
som slepý
a ľudské knihy
sa stále nespisujú
v slepeckom písme
KAI
ľadovomodrá
oziabaš ma svojimi ústami
už nie si moja Gerda
nemáš oči
iba črepiny
celý sa v nich lámem
aj moje kroky
v ústrety zimnej noci
podávam jej ruku
hreje
DRUHÁ JESEŇ
sedím v izbe
pustneme
záhrada za oknom
má opäť žltú náladu
ako keď si sa stratila
s dopadom prvého listu
zostal po tebe
len hrebeň s krivým zubom
a kŕdeľ strapatých jabloní
vysokých ako ty
odvtedy sa nečešem
a tiež ťa hľadám
v každom jablku
M. Makovický (alternatívne):
Bezvýznamná skica s názvom 'Bábkarov deň
… pre Kima Petersena.
Bez strachu nie je radosť.
16:00. Presne.
Dvere sa otvorili tretíkrát, no hneď sa zatresli pred prívalom nečakaného letného dažďa. Zvonček, upozorňujúci na zákazníka zanikol v hluku vchádzajúcej, nadávajúcej ženy.
„Dobrý deň.“
„Dobrý. To je počasie... no, len sa na mňa pozrite. Dáždnik je nanič.“
„Je, no. Ale nepriznám sa, že si vás obzerám.“
Neodpovedala, iba sa smiala, dokonca celkom úprimne, so štyrma vráskami okolo očí.
„Nechcete sa pozrieť, keď už ste sa prišli schovať?“
Znova ostala potichu, bez pohybu, iba z nej kvapkala voda.
„Ja vlastne ani neviem, čo predávate. Vrazila som do prvých dverí, čo som videla.“
„Bábky. Sú moje. Vlastnoručne vyrobené.“
„Bábky? A načo?“
„Je to skvelý suvenír a netradičný darček. Však sa pozrite.“
Nenápadná, avšak naučená formulka. Málokto vlastnil jeho bábku, ale ona to nemusí vedieť. Otočila sa mu bokom a začala si prezerať obsah poličky. Slavo až teraz zbadal, že má farbené, platinové vlasy a možno prikrátku sukňu. Nie tridsiatka, to skôr taká dvojnásobná pätnástka. Akoby sa nevedela rozhodnúť, či chce ešte bezstarostne priťahovať pohľady chlípnikov, alebo sa správať primerane svojmu veku. To je tiež nenápadná formulka, čo nič neznamená.
„Vy tu máte iba ženské bábky?“
„Po mužoch je veľký dopyt. Ale nie, prezradím vám to. Vždy začnem vyrábať bábku a poviem si, že najdôležitejšie je, aby bola pekná. Estetická. No a potom mi vždy vyjde žena.“
„A keď si to nepoviete? Čo vám vyjde?“
„Nič. Vtedy všetko zahadzujem doma do krbu alebo sem do kontajnera.“
* * *
10:00. Presne.
Dvere obchodu sa otvorili prvýkrát, keď si Slavo vyšiel zapáliť druhú cigaretu dňa. Prvú si dával vždy hneď po zobudení. Ešte pred rannou kávou, pretože chcel predbehnúť ostatných. Druhá bola na pripomenutie toho, že je ešte ráno a že keď ju dofajčí, môže začať pracovať. V tento deň dúfa, že začne s vyrezávaním, chce po dlhom čase začať produkovať. Alebo, vlastne tvoriť. Prinajmenšom si len tak črtať bábku na papier. Ale teraz, teraz ho to ešte nečaká . Najprv si zohreje tvár na slnku a chytí trochu bronzu. Svedčí mu to, lebo je vikingský typ, s modrými očami a špinavými, blond vlasmi. A briadkou. Barbara mu to vždy v lete hovorila.
Barbara. Zamyslel sa a začal si pre seba mrmlať.
„Koľko to môže byť? Štyri mesiace? Hej, tak nejak. Ale čo, bola to kurva, iba ma komandovala. Chýbať mi nebude, možno v posteli. A smiala sa mi, že vyrábam bábky. Ako keby sa ona, veľká a dôležitá sekretárka, mala čím chváliť.“
Ohorok nezahasil, nechal ho tlieť na rozbitej dlažbe kedysi hlavnej ulice.
* * *
20:00. A päť minút meškania navrch.
Letná terasa. Víno. Saxofón. Lampičky. Zem už sa trochu zohriala a všadeprítomná vlhkosť osviežuje. Slavo zosadol a idylicky si pripaľuje, vyfukujúc prvý dym preč od svojich dvoch kamarátov, Mira a Ivana. Na strednej sa im smiali, že keď sa zotmie, nedajú sa rozoznať, takže s každým slovom sa stávali jednou osobou. Už pol pohára živo diskutujú o nárazovej pánskej jazde na Ibizu. Na poslednú chvíľu.
„Zajtra pôjdeme pozrieť nejaké cestovky, určite sa niečo nájde. A skoro zadarmo.“
„Jasné, veď tak chodíme každý rok. Tu sme už všetky kluby povymetali, treba priniesť našu mágiu na Ibizu! Slavo... ideš s nami? Domorodky letia na blonďákov. Ani ja, ani Miro nemáme to šťastie, ale ty si tam určite založíš hárem.“
A vlastne, prečo nie? Môže tam byť niekým iným, žiadna z tých žien, žiaden z tých automatických známych, s ktorými si vymeníte drink, ale nie mailovú adresu a telefónne číslo.
„Aspoň zabudneš na Barbaru.“
„Ja som už na ňu zabudol, veď sú to štyri mesiace, či koľko.“
„Veď ja nič. Ale trochu tequily, pár šťavnatých Španielok a už si ani nespomenieš.“
„Viete čo? Idem.“
„Počuješ, Ivan? Vytesať do kameňa! V roku pána, v lete dvetísic deväť sa Slavo konečne rozhodol ísť s nami na záťah. Tak na to sa napijeme!“
„Ty, Slavo, aspoň ti dajú Španielky inšpiráciu na nové bábky, na to tvoje umenie. Na tú tvoju sebatrýzeň, ktorou sa vyrovnávaš so ženami.“
„Ste kokoti, obaja. Že ja som vám vôbec hovoril o niečom umeleckom.“
„Ty si stále rovnaký.“
Víno v lete tečie rýchlejšie a čas sa láme na poháre. O niekoľko plánov a nesmierne zjednodušujúcich impresií ženského obyvateľstva Ibizy Slavo vstane, odmietne pohár a odkráča domov. Zdedil domček na predmestí, po rodičoch. Vždy si hovoril, že mohli ešte chvíľu ostať.
* * *
13:00. Možno viac, možno menej.
Slavo netuší, prečo má dnes taký hrozný deň. Už dlho nedokázal vytvoriť vo svojom zvláštnom remesle nič, čo by sa mu páčilo. Kedysi dokončil jednu bábku a už si črtal ďalšiu. Len vtedy ich nik nekupoval, tak sa mu kopili na poličkách a niektoré upierali na dvere čím ďalej, tým zúfalejšie neživé oči, aby sa zvonček rozoznel a niekto ich odniesol. Niektoré už vyzerali úplne šialené. Avšak nakoniec odišli.
Dnes sa predali hneď tri bábky. A na policiach bolo zrazu miesta dosť. Slavo bol nahnevaný. Vzali mu tri najkrajšie. Budú sedieť na dekoratívnych stolíkoch v rohu, na polici v pracovni, v detských izbách. Tentokrát to nebol nijaký divadelník, ktorý by si prišiel pozrieť bábky alebo objednať nejakú na mieru. Boli to desivo obyčajní a rovnakí ľudia. Iste sa volali rovnako a bývali v rovnakých domoch, mali rovnaké práce a rovnaké chorobopisy. Slavo má náladu tak veľmi pod psa, že premýšľa v klišé. Keby tak mohli jeho bábky ožiť. Všetky by boli svojské, boli by to úžasné ženy. Určite už vystrúhal Edith Piaf, Hannah Arendt aj Aun Schan Su Ťij (na tú si spomínal... začal robiť oči, ale prvé mu vyšlo krivé, tak vytvoril aziatku). Najhoršie bolo, že on nemal žiadnu novú, žiadnu svoju.... žiadnu svoju ženu.
Každý by povedal, že on vedel vyrábať naozaj neskutočné bábky, nikto však nevedel, že ich nikdy neskúšal viesť. Nikdy neťahal za povrázky. Z úcty.
* * *
7:55. Podľa slnka.
Slavo leží v posteli a masturbuje. Väčšina ľudí z tohto mesta by sa znechutene odvrátila, ale všetko by to bolo iba pokrytectvo. Každý to robí, preto si Slavo radšej s nikým cudzím nepotriasa rukou. Teraz ale myslí na to jedno ráno, keď ešte pospával a Barbara si ľahla k nemu nahá. Skutočne sa prebudil, až keď sa zvalila vedľa neho, ale pamätal si každý detail. Bol to úplne obyčajný sex, avšak vtedy sa cítil, akoby pokoril celý svet iba s vreckovým nožíkom v ruke. Keď na ňom Barbara jazdila, triumfálne sa vracal domov. Kým stihne Slavo spoznať Freudovskú hrôzu toho pocitu, ejakuluje.
Utrie sa a ide si do okna zapáliť. Smeje sa, lebo si všimol, že cigaretu drží v ľavej ruke. Bolia ho ramená, ako keby za ne celú noc visel. Ale to je nemožné. Ani s Barbarou sa k takým praktikám nikdy nedostali, hoci on by určite mal záujem.
* * *
23:04. Ale mohlo to byť kedykoľvek.
Cez park je to skratka ku štvrti, kde Slavo býva. Je unavený z toho vína a ťažko sa mu dýcha, lebo keď pije, veľa fajčí. Chutí mu to, ide to dokopy. Cigareta je ako chlieb, chutí ku všetkému. Zelená plôška je prázdna a od ulica odrezaná topoľmi. Cestička je vysypaná štrkom, ktorý mu vŕzga pod topánkami, až ho striasa. Znova ho bolia ramená.
Zastaví, rozhliadne sa a kráča k lavičke. Nie je opitý, nohy ho poslúchajú, ale je mu veľmi príjemne. O pár dní ide na Ibizu, tam sám určite nebude, takže si chce užiť tento moment. Vytiahne prázdnu škatuľku od cigariet, zamračí sa, pokrčí ju a odhodí. Premieta, ale nakoniec zoberie do ruky mobil.
„Barbara?“
„Ahoj. Prečo mi voláš?“
„Úprimne, neviem. Asi som to potreboval, len sa porozprávať.“
„Teraz nemôžem, prepáč.“
„A keby sme sa zajtra stretli? Zájdeme na kávu, do Štúdia, ako vždy.“
Ticho. Jednu sekundu. Dve. Tri. A pol.
„Dobre. Ale môžem až tak okolo šiestej, šlo by to?“
„Určite áno. Nečakal som, že budeš súhlasiť.“
„Vieš, Slavo... hrozne ťa neznášam, ale to mi nebráni v tom, aby som ťa mala rada. Musím ísť. Dobrú noc.“
Tá veta v ňom rezonuje ešte asi minútu. Potom sa zaprie o kolená a vstane, no stále neverí tomu, čo práve urobil. Neprejde však ani päť krokov. Hrozivo ho zabolia ramená a vznesie sa asi tridsať centimetrov nad zem. Vystrie pravú ruku, tú, v ktorej, okrem iného, nikdy nedrží cigaretu a zovrie si ňou krk. Ľavá mu bezvládne visú pri tele a nedokáže ňou hýbať. Prudko spadne a zrazí ho to na kolená. Vzduchu je málo a zovretie na jeho krku je silnejšie, ako on sám. Tmavý park sa mení na úplnú čerň a Slavo padá tvárou do trávy. Dúfa, že ho niekto nájde, ale neverí tomu. Asi až zajtra... a čo ak to nebude mať cenu.
„Nie!“
Chrčí, no nik ho nepočuje, a preto nevydáva žiaden zvuk. Stráca vedomie a s povoľujúcim sa zovretím cíti, ako mu na tvár dopadla hrubá, pretrhnutá nitka. Zamdlie, no stále dýcha.
OLA GLUSTIKOVA:
JEJ KÚPEĽŇA
tu zmyje/odovzdá
zo seba
všetko/každý deň:
tie isté prsia/
iný moč/
zmaže šminky
kúpeľňa pohltí
jej špinu
aby pri ňom
bola dievčensky
čistá
xxx
PREKLÍNANIE
všetky naše matky
ich matky a
ich pramatky
sa podobali na teba, eva
tak povedz
prečo teraz ležíš:
ako žena
vedľa ženy
prečo, hovoria
xxx
AKO PRESTÁVAME BYŤ
píšem v noci túto báseň:
- o čom bude? – zobudíš sa
šepkáš
- hm, o našom preľudnenom
byte – odpovedám
na druhý deň nespíš pri mne:
mňa bolí byt
bola si v ňom
jediným
človekom
Komentáre
Zverejnenie komentára