Krásna Júlia (.Ria Gehrerová)

Júlia sa pohodlne usadila na drevenú lavičku pod plátenným krčmovým prístreškom, a jej štyri priateľky ju okamžite nasledovali. Na prvý pohľad vyzerali ako nekoordinovaný kŕdeľ mladých žien, v skutočnosti v ich spoločnosti ale vládla jasná hierarchia, na ktorej vrchole bola Júlia Malinová.

Bolo to dievča so širokými pretiahnutými očami, ktoré sa akoby márne chceli priblížiť k jej rovnému nosu a vysokej hornej pere. Mala tmavú, príjemne opálenú pleť, na pohľad takú teplú, že sa jej chcel každý dotýkať a tískať sa jej k tvári, bozkávať ju a nakoniec s ňou mať deti, tie najkrajšie a najzdravšie deti na svete. Júlia nedávno oslávila pätnáste narodeniny a odvtedy sa na ňu muži pozerajú o čosi dlhšie a hlbšie a dokonca o nej skladajú i pesničky. Zväčša sú to ťažké ťahavé piesne s podobnou melódiou a nešťastným koncom, nájdu sa však aj rýchlejšie a veselšie, ktorých vzrušujúce vyvrcholenie speváci ukrývajú do premyslených metafor.

Keď Milan prvýkrát zbadal Júliu, okamžite zabudol na to, že ho domá čaká Marcela, dvadsaťpäťročné dievča, ktoré si v návale hystérie vo svojich štyridsiatich rokoch nasťahoval do domu. Milan bol dobre stavaný muž, ktorý si vedel ako murár slušne zarobiť, mal široké plecia a krátke kučeravé vlasy, ktoré mu občas padali do čela, natmavo opálený chrbát a husté mihalnice, bradu i hruď.

Milan žil s Marcelou už takmer štyri roky. Spoznali sa vo vlaku, keď si Milan krátil čas pozorovaním jej modrých bodkovaných šiat, čo jej siahali sotva do polovice stehien. Vtedy si Milan uvedomil, že ani jedna z jeho súčasných mileniek nemá takú jemnú pleť ako Marcela, a tak ju oslovil a doniesol si ju domov. V jeho dome sa od kolaudácie vystriedalo dokopy tridsaťšesť žien, s Marcelou tridsaťsedem. Milan bol pekný chlap, ktorý sa nechcel vydávať, a tak si v dedine narobil mnoho nepriateľov, najmä medzi mužmi, keďže ženy ho zbožňovali a návštevu v jeho dome považovali za určitý druh miestnej prestíže.

Milan bol úžasný chlap, najúžasnejší v dedine, niektoré ženy hovorili, že hádam aj na svete. Mal však jediný problém – kým on sa takmer nijako nezmenil, jeho milenky starli. Mylne sa teda začal domnievať, že starne i on, pri pohľade na Marcelu spanikáril a nasťahoval si ju do postele. Kým ale zozačiatku spával s Marcelou pri zažatej lampe, lebo sa na ňu rád v noci občas pozrel, pohladil ju a pobozkal, posledný rok trval na tom, aby bola lampa zhasnutá.

Keby som spal s Júliou, vtedy by som lampu určite nezhasol, hovoril si Milan, keď na ňu na terase pozeral, potili sa mu ruky a tajne zatínal zuby, aby zahnal nervóznu triašku. Odvážny a ženami ošľahaný Milan sa Júlie tajne bál, spočiatku si nevedel predstaviť, že by ju niekedy oslovil, večer kvôli nej kŕčovito žmúril oči a snažil sa z nich slzami vytopiť predstavu odovzdanej Júlie, ktorá netrpezlivo čaká len a len na neho, čaká a rozopína si nočnú košeľu alebo zo seba odtíska hrubú perinu, pod ktorou je celkom nahá.

Raz večer, keď bol Milan od túžby aj alkoholu trocha odvážnejší, zaťal svaly na sánke silnejšie ako inokedy a prisadol si k Júlii. Jej kamarátky sa okamžite odvrátili, boli rady, že si môžu od Júlie na chvíľu oddýchnuť, pretože jej krása bola priveľmi únavná.

Po pol hodine lichôtok už Milan stískal Júliine drobné päste veľkými drsnými rukami, ktoré si položil na jej mladé stehná. Cítil, ako mu hustne krv, v ušiach mu zahučalo a do líc sa mu cez krk valil červený puding. Bol taký vzrušený, že sa v bolestivej túžbe trocha prikrčil a povedal: „Poď so mnou.“

Júlia sa ľahko usmiala: „A kam?“

„Je mi to jedno! Ku mne domov!“

 Júlia sa nahlas zasmiala, Milan si potichu zopakoval jej meno, ktoré ho na jazyku príjemne pohladilo, vzal ju na ruky a odvliekol si ju do garáže, kde mal starý zelený gauč, ktorý smrdel od motorového oleja. Júlia sa cítila ako zlatá trofej, do Milana bola zamilovaná už od škôlky, keď ho cez plot vídala stavať obchod.

Všetci ich videli, vyzeralo to skôr ako akýsi podivný obrad, než ako napínavý únos, z kuchynského okna ich dokonca zazrela aj Marcela, ktorá práve balila slivky do zemiakového cesta. V prvom momente len bez slova otvorila ústa, o pár sekúnd neskôr sa jej roztriasli kolená a oblial ju vystrašený pot, jej bledá pleť mala zrazu modrý nádych, Marcela zabudla dýchať a odpadla.

Milan si Júliu pekne uložil na gauč, ľahol si vedľa nej a chytil ju za ruku, Júlii sa však takýto Milan vôbec nepáčil, a tak mu vyzliekla tričko aj nohavice, a taká polonahá si ľahla na neho. Milan sa chvíľu mučivo zvíjal, už nezatínal len sánku, ale aj päste a stehná, Júlia sa ich dotýkala drobnými rukami a celá fascinovaná ich silou ho bozkávala na tvár, až ju Milan silno stisol, Júlia zapískala ako plyšové zviera, jedným pohybom ju donaha vyzliekol a nervózne si ju pritískal čo najbližšie, cítil ako sa Júlii rozhoreli líca a ako sa ľahučko vzpiera.

Keď sa Marcela zobudila, ležala vo svojej posteli. Milan sa v kuchyni krútil okolo hrncov, práve dováral posledné gule, spieval si pritom a sem-tam nakukol do spálne, či už jej je lepšie. Marcela na Júliu preukrutne žiarlila, zvlášť na jej hladké čelo a vystúpené kľúčne kosti. Nevstala teda z postele skôr, než sa o ňu Milan nezačal skutočne báť, a keď ju prišiel skontrolovať posledný raz, zavolala si ho, aby si sadol vedľa nej, vzala mu ruku a priložila si ju na brucho.

„Som tehotná, Milan,“ povedala a usmiala sa.

„Naozaj?“ spýtal sa pre istotu, lebo si spomenul, že Júlia na tom teraz vlastne môže byť rovnako.

„Naozaj,“ prikývla rozhodne.

Milan vstal a odišiel vypnúť maslo, čo sa práve škvarilo v malom hrnci. Pri Júlii na Marcelu takmer zabudol, v tejto chvíli mu pripadala skôr ako chorá nevlastná dcéra, ktorú si len prednedávnom adoptoval, ale doteraz si nezvykol, že je jeho. Vedel, že to nie je správne, ale mal chuť aj vôľu vyhodiť ju z domu a nestarať sa o to, čo s ňou bude.

Marcela sa ale mylne domnievala, že Milan je stále jej, že ženy, čo mužom vedú domácnosť, majú po ich boku neohrozené postavenie. A aj napriek tomu, že poznala význam magického čísla tridsaťsedem, s Júliou tridsaťosem, bola si istá, že je pre Milana výnimočná, jedinečnejšia ako Júlia, dôležitejšia ako všetky ženy na svete.

Milan ale schôdzky s Júliou obmedziť nijako nechcel. Stretávali sa takmer každý deň, vždy v garáži na gauči, na ktorom Milan dokonca vymenil poťah za plyšový. Marcela sa garáže bála, vôbec do nej nechodila, ani vtedy, keď vedela, že sú opäť spolu. Bála sa Júlie ako satana, dokonca sa jej snívalo, ako sa na neho Júlia mení a ako ju zožrala zem, keď sa na plné hrdlo smiala ako šialená, a že si so sebou ako trofej brala zviazaného Milana, ktorého sa snažila zachrániť polovica dedinských žien, ale márne.

Júlia sa vytešovala, že si dokázala za taký krátky čas vyhradiť v Milanovom dome miesto, ktoré patrí iba jej, bola hrdá na to, že nemusí strácať čas s chlapcami v jej veku, že v pätnástich rokoch preskočí všetky ženy z dediny, dokonca aj tú, ktorá už sa takmer považuje za jeho manželku.

Marcela premýšľala, ako sa Júlie zbaví, na rozum jej však prichádzali samé násilné scenáre s tragickým koncom, a tak sa rozhodla, že začne od Milana. Vytopila práčkou kúpeľňu aj pivnicu, chcela Milana donútiť, aby miesto stretnutí s Júliou sedel doma a opravoval omietky a podlahy.

Milan sa však akurát rozzúril a dokonca mal chuť Marcelu udrieť, nenaznačil to však nijakým gestom, pretože si myslel, že Marcela čaká dieťa. A hoci si bol istý, že to dieťa nebude mať nijako rád, bolo proti jeho zásadám ubližovať hocijakej žene, nieto ešte tehotnej.

Marcele ale plán nevyšiel, pretože Milan sa s Júliou stretával aj naďalej, zavolal si radšej z vedľajšej dediny do domu skupinu cigánskych robotníkov, ktorí od rána do večera pracovali na tom, aby jeho dom vrátili do pôvodného stavu.

Milan vyhľadával každú voľnú chvíľu, len aby sa mohol dotýkať Júlie, vôbec mu nevadilo, že sa na neho pozerajú ľudia, tak veľmi po nej túžil, že na Marcelu vtedy celkom zabúdal. Po príchode domov preukrutne trpel, nielen psychicky, ale aj fyzicky, také silné puto ich spájalo, že tí dvaja sa už navzájom poznali aj po pachu, a hocikde v dedine sa nachádzali, zakaždým sa našli.

Keď si raz Milan šiel večer do pivnice odliať trocha páleného z demižóna, lebo opäť nemohol kvôli Júlii zaspať, predtým, ako stihol zažať svetlo, pocítil na zátylku tupú bolesť. Spadol na kolená, bolesť sa vrátila, už jasne cítil, že ho niekto zozadu udiera hrubým konárom. Načiahol sa do prázdna, avšak nič necítil, roztváral dokorán oči, no opakujúce sa rany ho zrážali stále nižšie, až mu nakoniec klesla aj hlava a pocítil posledný, najsilnejší úder, rovno do žalúdka.

Milan sa dlho nevracal, a tak Marcela zbehla do pivnice, aby zistila, či si tu Milan opäť sám neulieva a neplače, ako naposledy, keď sa ho dve hodiny márne pokúšala nájsť po celej dedine. Rozsvietila svetlo a uvidela, ako sa zvíja na podlahe, spočiatku si myslela, že sa otrávil alebo upil, keď ale zazrela jeho jasné oči a krvavú hlavu, zniesla mu do pivnice matrac a uložila ho naň. Do večera o neho bolo kompletne postarané, bol pozakrývaný perinami, dokonca mu ta doniesla aj nočný stolík a lampu.

„Moje chúďatko,“ hovorila dookola, „kto ťa takto...“ nedopovedala, čakala, že Milan sa o tom rozhovorí sám. Miesto toho ale pokrčil plecami. Nevedel, koho sa snažil v noci zachytiť drsnou dlaňou, koho to chcel jediným stiskom zadusiť ako kura.

Marcela sa takto o Milana starala celý týždeň. Tešila sa, že ho má ukrytého v pivnici, že nemôže poriadne vstať, a že celkom závisí na nej.

Na siedmy deň zazvonila pri dverách Milanovho domu Júlia. Marcele sa roztriasli kolená, bála sa ísť otvoriť, miesto toho čakala vo svojej spálni a domnievala sa, že ak jej neotvorí, do domu sa nedostane. Júlia sa však nevzdávala a zvonila ďalej, až dokým to robotníkom, ktorí práve naťahovali omietku, nezačalo liezť na nervy a nevpustili Júliu dnu. Marcelu išlo roztrhnúť, premýšľala nad tým, že robotníkom za toto nedá ani cent, a dokonca im nenavarí ani kávu, pre ktorú ju mali tak radi.

Júlia zbehla po schodoch, a keď zbadala Milana ležať v pivnici, poprikrývaného až po krk a navyše s rozbitou bradou, rozplakala sa. Pritískala sa mu na hruď, Milan nedbal na to, že mu tlačí na buchnuté rebrá, tiež si ju k sebe tískal najsilnejšie ako vedel, bozkával ju na plecia a na prsia, ktoré jej trčali z výstrihu, až dokým ju jeden z robotníkov neschytil čiernou rukou za plece a šomrajúc nevyvliekol z domu von.

Milan to celé iba bezvládne pozoroval, v jednej chvíli sa zľakol, čo s Júliou bude, ale keď sa robotník po chvíli vrátil a opäť sa pustil do roboty, trocha sa upokojil. Stretnutie s Júliou ho hrozne vysililo, nakoniec bol rád, že mu pomohli zbaviť sa jej, no okamžite si sľúbil, že len čo bude môcť, pôjde za ňou a všetok ten čas jej vynahradí. Júlia sa ešte chvíľu snažila do domu dobíjať zvonením aj búchaním, po pol hodine to ale vzdala a urazená odišla domov.

Keď Marcela zbadala, ako ju jeden z cigánov vyvliekol pred dom a zamkol za sebou, tak veľmi sa potešila, až si musela zapchávať ústa, aby dolu nepočuli jej nadšený smiech. Hneď ako Júlia odišla, bežala do pivnice zaniesť Milanovi obed. Ten však opäť nejedol, tanier odložil na nočný stolík a nechal ho tam až dovtedy, kým sa jeden z robotníkov neprišiel spýtať, či by hádam pánovi neurobilo lepšie, keby to za neho dojedol ktosi iný. Milan prikývol.

V tú noc bolo v krčme rušno, dokonca aj Milan vo svojej pivnici počul rozbíjanie pohárov a hlasné nadávky, a to bol od krčmy vzdialený takmer dvesto metrov. Na ulici sa rozbrechali všetky psy a popri múroch poletovali hejná netopierov.

Milan sa netrpezlivo prevaľoval vo svojej dočasnej posteli, Marcela po chvíli zišla za ním a povedala mu všetko, čo vedela.

„Naši cigáni sa v krčme pobili,“ začala potichu, „už ich tu viac nechcem, Milan,“ sklopila oči. Vždy sa cigánov bála a teraz jej ich Milan navyše doviedol až do domu. Milan videl, že Marcele zvlhli oči a hlas sa jej roztriasol, nechal ju teda, nech si ľahne vedľa neho, a tak potom spali až do rána, aj keď sa Milan nepokojne prehadzoval, pretože mu Marcela často prekážala, a len ťažko sa premohol, aby ju nezobudil a neposlal do svojej postele.

Na druhý deň bol Milana navštíviť jeho kamarát Laco.

„Bili sa jak satani!“ rozhodil rukami a z úst mu vyprskli sliny. Predviedol Milanovi celú bitku, no keď prišla reč na jej príčinu, Laco zostal ticho.

„To ste sa s nimi bili iba tak?“

„Nie,“ odpovedal, ale opäť sa odmlčal.

„Tak prečo potom, veď hovor!“ Milan sa zodvihol na lakte, aby nevyzeral celkom bezvládne, snažil sa Laca prinútiť prezradiť pravdu, lebo sa domnieval, že sa ho tá bitka nejako dotýka, aj keď pri nej nebol.

„Kvôli Júlii.“

„Júlii?“ neveril Milan.

„No, áno,“ povedal Laco akoby tomu zrazu sám nemohol uveriť, „vážne by si neveril, Milan, sám by si sa bil, keby si ich počul! Jeden sa tam začal chváliť, že je to vlastne jeho dcéra! No chápeš to?! Naša Júlia!“

„Jeho dcéra?“ neisto sa zasmial Milan.

„Chcel sa len pochváliť, hajzel! Vraj nech sa pozrieme na jej tmavú pleť a aké majú podobné oči, a že keď tu pred šestnástimi rokmi Malinovcom opravoval strechu, tak mal s Miladou aj iný, než len pracovný pomer,“ posledná dve slová povedal pomaly a dôrazne.

Milan neveril, že by to mohla byť pravda, že by bola Júlia iba obyčajnou cigánkou a že nie je taká tmavá len preto, aby ho mohla v garáži príjemne hriať, aby ju v budúcnosti ľahko našiel na naškrobenej bielej plachte vo svojej posteli.

Laco sa potom opäť nechal strhnúť opisom bitky, no ani raz nespochybnil, že by sa ten cigán mýlil, že by Júlia jeho dcérou nebola, predsa len Milada Malinová ju odmalička vychovávala sama. Bola to však taká dobrá žena, že niektoré tetky si mysleli, že hádam počala nepoškvrnená, že Júlia každú chvíľu ochorie a zomrie, pretože si z nej Boh bude chcieť spraviť malého anjela, alebo že vystúpi na výsosť, že bude stúpať tak vysoko, až sa im stratí medzi oblakmi a oni budú musieť v tom momente odriekať otčenáš až do polnoci, aby sa od svedectva toho zázraku očistili.

„A ty si v krčme ani nebol, ale vyzeráš z nás tuším najhoršie,“ povedal Laco, „ty si sa bil za našu Júliu tuším najviac zo všetkých!“

Milan sa zasmial, ale zrazu si spomenul na neviditeľné obrysy muža, ktoré v tme nespoznal zrejme práve preto, že bol černejší ako noc, rovnako čierny ako pivničná tma.

Milan Júliu najbližšie stretol v obchode. Tá sa mu hneď hodila okolo krku, on ale zostal pevne stáť, ani len ju neobjal, zdala sa mu akási černejšia, škaredšia, nad hornou perou sa jej črtali jemné fúzy, Milan si zhnusene odpľul a Júlia sa na neho nechápavo pozrela.

„Prezrite ju, či niečo neukradla,“ povedal predavačke a zamieril k pultu s mäsom.

Jedna z nich Júlii okamžite schytila batoh a zaborila do neho svoju žilnatú ruku, Júlia nechápala, prečo to Milan urobil, ako k nej môže byť taký protivný. Rozbehla sa za ním, chytila ho za ruku a strčila si ju pod tričko, on ju však odsotil a chrbtom ruky jej dal rýchlu a presnú facku.

Júlia si upravila vlasy, vytrhla predavačke z ruky svoj vak a odišla, sama nevedela, či sa skôr čuduje, alebo hnevá. Júlia po ceste domov škrípala zubami tak hlasno, že ľudia v dedine si mysleli, že hrmí a že sa o chvíľu buď rozprší alebo sa rozostúpi zem.

Milan si v obchode kúpil fľaškové pivo, ktoré hneď na mieste vypil a vrátil sa domov. V kuchyni ho s obedom čakala Marcela, stále biela ako stena, takmer priesvitná, aj keď už bol koniec augusta.  Milan ju chytil za ruku, odviedol ju do spálne a vyzliekol jej tričko, pozerali na neho modré okrúhle bradavky, chvíľu sa mu zdalo, že Marcela sa celá trbliece, že nie je len bledá, ale že z nej biele svetlo priam vyžaruje. Marcele odľahlo, keď videla, že po nej Milan znova túži, dnes jej vôbec nevadilo, že z neho cítiť kyslé pivo, vyžívala sa v roli milujúcej a odovzdanej manželky, teraz už vedela, že keď bude chcieť, Milan pri otázke, či si ju vezme, nezaváha.

Milanovi však pred očami po celý čas cválala nahá Júlia, pod privretými viečkami videl jej široké oči, na rukách cítil jej horúci dotyk, aj keď bola Marcela chladná ako kameň, nevedel sa zbaviť pocitu, že je teraz s Júliou, že ho stíska a objíma, že sa jej na vlhký chrbát lepí jemný plyš. Až keď Milan otvoril oči a zbadal miesto príjemnej tmavej pleti Marceline pulzujúce svetielkujúce prsia, ktoré mu nepríjemne svietili do očí ako polnočná lampa, vedel, že šťastný už nikdy nebude.

Hrdí dedinčania cigánov z dediny vyhnali a Milan si musel dom doopravovať sám. Na Júliu už sa nikto ani len nepozrel, jej kamarátky sa s ňou nemohli priateliť a v obchode ju nikdy nechceli obslúžiť. Dedinčania hovorili, že videli, ako si Júlia po ceste do školy zmotáva do vrecka chlpatý chvost a že jej na chrbte zahliadli hadie šupiny.

Do roka sa život v dedine vrátil do starých koľají, jedinou veľkou udalosťou bola Milanova svadba, ktorá však pripomínala skôr pohreb, lebo väčšina žien na nej plakala. Spočiatku sa snažili vyhovárať, že sú to slzy radosti, každý však vedel, že to tak nie je, že táto svadba je iba rozlúčka s Milanovými vášnivými rukami a rytmickými bokmi.

Keď Júlia prechádzala popri kostole, z ktorého vychádzali nadšení mladomanželia, zaškrípala zubami posledný raz a zmizla.

Jedni hovorili, že sa v tom momente rozsypala na prach a vietor ju Milanovi vmietol do tváre ako tvrdú výčitku, iní zas videli, ako ju zhltla zem, pričom Júlia vôbec nekričala, naopak, bola celkom pokojná, akoby sa len vracala domov.