Lenka Kubriczká: Odťažknutie

PROLÓG

            Cez skoré jesene nebýva vonku sychravo. Avšak piateho októbra bolo. Ranné škriekanie havranov, sediacich na oťažknutých konároch stromov, nepôsobilo prirodzene. Stromy ešte mali listy a stále zelenkasté. Nie veľmi chladný vietor rozfúkal mladému dievčaťu, ktoré prechádzalo cez cestu, dlhé vlasy a keď zašlo za roh paneláku, rozfúkol jej ich na pôvodné miesto. Okrem škriekania  a sychravého babieho leta bolo všetko prirodzené.

            (Expozícia, husľový kľúč. Celé noty, žiadne poltóny.)

            Anna iba teraz začala byť mladá a mladou bude aj o pár rokov. K modrým očiam nosí modré linky a ľudia jej zvyknú hovoriť, že tak je krásna. V spoločnosti je zväčša sympaticky nepodstatná, každý v miestnosti sa jej rád prihovorí a na druhý deň porozpráva to isté s rovnakou chuťou. Anna je žena s dlhými nohami a dobrým zadkom, priemernými prsiami, cez ktoré si necháva padať šálu, najdlhšími vlasmi z okolia, na svetle plavými a v tieni nápadne ryšavými. Osnovu od pondelka do piatku si zapisuje do piatich čiar na obal zošita.

            Ak sa rozhodne, že niekoho bude milovať, bude ho milovať celý život. Nežne, pokojne, starostlivo, vášnivo, surovo aj živočíšne. Býva s Mišom a aj s ním bude bývať. V obchodoch premýšľa, čo by sa im hodilo do domácnosti, čo by si spolu užili a čo by bolo tak akurát pre nich.  Keď sú sami, často Mišovi aliteruje, aby mu aj znela čo najkrajšie.

            Pondelok je  pre nich najdôležitejší. Chcú, aby sa ani jeden v ňom po víkende nestratil. Preto si po práci spolu sadnú za stôl v kuchyni a rozložia obľúbené modré hrnčeky s nepresnými vyblednutými krúžkami. Anna uvarí zelený čaj do čajníka a pri všedných debatách sedia aspoň do záverečnej  mäsiarstva, na ktoré vidia z okna. Vtedy sa postupne zhasínajú okná bytoviek a v tých ostatných len zriedka bliká televízor. Mišo a Anna televízor nemajú. Boja sa, že potom by nepočúvali jeden druhého, čím sa premenia na priveľmi všedných. Anna najradšej pozerá Miša a Mišo najradšej pozerá jej zadok, lebo je dobrý.

            Spoznali sa už pred rokmi. Obaja boli mladší a bolo to na nich vidieť. Odvtedy Anne narástli prsia aj zadok. Mišovi brada a brucho. No obom akurát. Stretli sa v inom meste, kde obaja prišli riešiť čosi zo školy. Začali sa rozprávať a zistili, že sa na seba radi pozerajú. Už vtedy mala Anna fajn zadok.

            Dievča s dlhými vlasmi práve zabočilo za roh budovy, ktorá nie je ďaleko od jej bytu. Takto skoro ráno je málokto vonku, najmä na sídlisku. To sa plní až tesne pred obedom a popoludní, vtedy vychádzajú na ihriská rodičia s deťmi a psíčkari. V soboty sa pred desiatou prechádzať je príjemné. Dievča kráča znenáhla a výnimočne sa usmeje na drozdy pod ihličnanmi alebo na vtipných posledných ľudí z piatku.

            (Stop dlhej expozícii. Kolízia. Nový riadok, nový husľový kľúč.)

            Anna nebude nikdy úplne pokojná.  Ako nemladne, zisťuje, že podaktoré veci krajšie nebudú a ostanú škaredé. Opakuje sa a vyčítava si chyby iných. Najviac si vyčíta, že nie je nemá. Potom by len bola. Bez pocitov, vnútorného sveta. Keď sa nemôže zdôveriť, nerozpráva s nikým. Ak áno, tak veľmi decentne, o decentných témach a decentným tónom. Vyčíta si aj to, že sa napokon zdôverí, pretože jej na blízkych záleží. A iným, ako blízkym sa zo zásady nezdôveruje.

            Medzi vtipných ľudí z piatku sa často zamiešajú nevtipní ľudia zo skorej soboty.

            (Kríza. Iba poltóny.)

            Anna by bola šťastná žena. Keby sa naučila mať rada niekoho iného ako všetkých. Baví ju staviať snehuliaky, hrať na klavíri, voňať sušenú levanduľu, počuť príjemné hlasy ľudí, počúvať tóny s pocitmi a ochutnávať nové jedlá. Nebaví ju dievča s dlhými vlasmi.

            Dievča. Muž. Chlap znie príkro. Dievča a chlap. Ranná sobota, obyčajný deň. Škriekanie, možno havranov. Každý okoloidúci, vtipný z priatku, sa usmieva. Komické.

            (Peripetia. Celé noty.)

            Anna je spokojná s tým, ako žije. Mišo miluje ju a najmä ona miluje Miša. Je úspešne nekonvenčná a to ju teší. Anna neznáša iba piaty október. Alebo iný sychravý deň. Pokojne aj desiaty december.

            Dej je vedľajší a dôležitý je pocit. Vlastne, keby Anna nič nemusela, snažila by sa všetko do detailov precítiť. Napiekla by buchty s makom, voňala cesto surové, pečúce sa, upečené, potom by ich s Mišom pomaly zjedla, pritom počúvala, aké sú dobré a ako sa milujú a potom by sa milovali. Podstatný je pocit, ktorý netrvá večne, takže i ten zlý sa rýchlo môže nahradiť dobrým.

            Vtedy by asi Anna bola šťastná žena.

            Rada si to predstavuje. Najčastejšie v sprche, lebo pred Mišom si spievať nechce a len tak sprchovať sa nedá. Myslí si, že sprchy vymysleli, aby v nich ľudia trpeli, ak sa umývajú sami. Sprchuje sa každý druhý deň a výhradne po Mišovi.

            Dievča sa postavilo, prešlo pár krokov a obzrelo sa okolo seba. Všetci vyzerali vtipne, ako sa nenápadne, do goliera, posmievajú, že je zašpinená, ako zrýchľujú, ako prudkejšie zabuchujú plechové dvere od vchodov bytoviek. Tak sa iba znenáhla, na pár sekúnd, dievča otočilo a pozrelo na zem, aby si uvedomilo, že by malo tiež zrýchliť a prudkejšie za sebou zabuchnúť. No namiesto toho sa ďalej prechádzalo po už doobednom sídlisku, neďaleko vlastného bytu. Poslední vtipní ľudia z piatku už našli svoje byty a nevtipní sa zaradili medzi ostatných, všedných ľudí. Takých, čo na ulici opovrhujú nekonvenčným, odlišným a ľudskou prirodzenosťou. Dievča sa nezámerne vrátilo za panelák, kde na oťažknutých konároch stromov stále sedeli havrany. Okrem nich nebolo pre ňu nič prirodzené.

            (Katastrofa. Scénické poznámky- bez pátosu. Noty podľa pocitov.)

            Anne sa páči baliť darčeky a na obaloch si dáva výnimočne záležať. V šuplíku má hromadu stúh a maličkostí, baliacich papierov a fólií. Vyberá ich neuveriteľne nežne, aby voľačo nezohla a s rovnakou jemnosťou sa dotýka úplne všetkého, lebo nevie byť odlišná, i keď je občas živočíšna. Zámienky.

            Dnes je piatok. Anna sa opiera o belasé kachličky, sprchuje sa horúcou vodou a ako si na ňu postupne zvyká, pridáva teplotu i prúd. Cíti, že sa jej o chvíľu zošuverí koža na prstoch, po ktorých steká neustále horúcejšia voda. Pomaly si po tele rozotiera šampón. Na okamih pootvorila dvierka sprchového kúta a načiahla sa pre žiletku na poličke. Začula tichý smiech, ktorý prichádzal cez šachtu od horných susedov, otočila sa a dvierka prudko zabuchla. Predstavila si ich, ako sa posmievajú do goliera a rýchlejšie pridávala teplotu i prúd. Čím horúcejšia voda, tým rýchlejšie zmyje špinu. Až kým nemá úplne červenú pokožku a každý dotyk ju nereže. Keď už nemohla pridávať teplotu bez toho, aby musela škriekať, pozrela na Miša a on ju nežne a zároveň pevne objal hneď, ako mu povedala, že raz dávno bola znásilnená.  Pohladil ju a utíšil. Pretože odteraz sa sprchujú iba spolu.

            Havrany sa z konárov rozpŕchli a strom narástol o pol metra.

EPILÓG

            Faksimile.

...

Autorka je aktívnou členkou Bratislavského literárneho klubu BRAK.